Zdroj:

Štefan Dunčko; Spišský Štvrtok - Doby dávne i nedávne (1263-1998); 1998; ISBN 80-967977-0-0

Historici Levoče zapísali, že františkáni, zvaní minoriti, sa v Levoči objavili už v roku 1309. Postavili si kláštor a kostol pri dnešnej Poľskej bráne, kde pôsobili až do reformácie. Pod veľkým tlakom evanjelikov museli minoriti roku 1544 svoje objekty opustiť a z Levoče sa vysťahovať. Ich veľká časť sa vtedy presťahovala do Spišského Štvrtka, kde si založili kláštor v strede dediny, pravdepodobne v dnešnom Dufarte. Nieto dosť dokladov, ktoré by ukázali, či minoriti v obci ostali dočasne, alebo natrvalo. Pravdepodobne ich pobyt bol trvalý, záslužný a v nevyhovujúcich podmienkach, ináč by im Csákyovci neboli postavili nový kláštor, do ktorého sa v roku 1671 presťahovali. Nový kláštor aj s časťou pozemkov Csákyovci minoritom darovali a zaviazali ich starať sa o farský kostol a Zápoľského kaplnku. Súčasne jeden z kňazov bol ustanovený pre potreby obyvateľov Spišského hradu. Kláštor mal slúžiť na prípravu a výchovu budúcich rehoľníkov tohto rádu. Farská kronika spomína, že po založení konventu bol na veľkej rehoľnej slávnosti v roku 1672 do funkcie gvardiána uvedený Talian páter Ján Baptista Regiano.

Keď sa v dobe protireformácie v 17. stor. minoriti vrátili do Levoče, všetky ich objekty už užívali jezuiti. Preto minoritom mesto ponúklo starý špitálsky kostol pri Košickej bráne. Neskoršie si tam postavili nový kostol a kláštor.

Minoriti až do roku 1950 mali svoje kláštory a majetky v Levoči, Spišskom Štvrtku, Strážach pod Tatrami a v Brehove, v okrese Trebišov. Kláštory úzko spolupracovali a navzájom sa materiálne podporovali.

V kláštore minoritov v Spišskom Štvrtku bolo najmenej 3 až 5 kňazov a 5 až 10 novicov. Po 1. svetovej vojne to boli študenti s ukončenými 6 triedami gymnázia, ktorí sa tu zoznamovali s cirkevným životom, liturgiou, cirkevnými predpismi a zdokonaľovali sa v jazyku latinskom a filozofii. Po jedno až dvojročnom pobyte odchádzali novici do cudziny, kde dokončili gymnázium a vyštudovali teológiu na bohosloveckej fakulte vysokej školy. Najčastejšie to bolo v Taliansku a Poľsku, ale aj v Belgicku, či Maďarsku. Po vysvätení tam za kňaza sa vracali späť na Slovensko a tu zastávali rôzne kňazské funkcie. Predstaveným minoritských kláštorov a noviciátu súčasne bol gvardián, kým obec a filiálky spravoval farár. Boli však roky a obdobia, keď obidve funkcie vykonával ten istý kňaz.

Poslední žijúci minoriti s úctou spomínali na svojho učiteľa filozofie, gvardiána, ThDr. Jána Alexandra Chrappu, ktorý tu pôsobil v rokoch 1920-1934, kedy odišiel do Ríma, kde prevzal vysokú funkciu vo františkánskej reholi a tam aj zomrel. Po ňom gvardiánom sa stal František Leander Tripský, ktorý v roku 1945 odišiel spravovať kláštor minoritov do Prahy. V kláštore až do roku 1950 boli traja kňazi a dvaja novici. K farnosti patrili obce Dravce, Bukovinka a Dlhé Stráže.

Minoriti okrem svojich kláštorov vlastnili i poľnohospodársku pôdu. V Spišskom Štvrtku jej mali vyše 100 ha, vrátane pôdy pre organistu a kostolníka a hospodárstvo, o ktoré sa staral správca s niekoľkými rodinami deputátnikov. Tieto rodiny bývali v kláštorných objektoch. Hospodárstvo bolo sústredené na farskom dvore, kde boli byty, sýpky, maštale s koňmi a dobytkom, ošipárne a kôlne na stroje a náradie.

V dejinách rehole minoritov nastal zlom 13. apríla 1950, keď rozhodnutím vtedajšej socialistickej vlády na celom Slovensku došlo k násilnému vysťahovaniu rehoľníkov a rehoľníci z ich doterajších objektov a kláštorov a zhabaniu ich majetku. Aj v Spišskom Štvrtku za prítomnosti príslušníkov verejnej bezpečnosti a ŠTB mohli si minoriti vziať iba najnutnejšie veci a čo najrýchlejšie nastúpiť do za dedinou pripraveného autobusu, ktorý ich odviezol vtedy na neznáme miesto. Kým sa prekvapená dedina zobudila a kým občania začali organizovať verejný odpor proti tomuto nehoráznemu počínaniu, už bolo neskoro. Organizátori a účastníci tohto odporu boli zaistení, súdne stíhaní a nakoniec odsúdení na niekoľko rokov nútených prác v uránových baniach.

Po „pobyte“ na rôznych miestach a po „preškolení“ sa minoriti dostali na fary východného Slovenska, ale do Spišského Štvrtka sa už vrátiť nemohli.

V kláštore ostal len jeden ľuďom neznámy, po chorobe sa zotavujúci kňaz, ktorý sa musel postarať o celú farnosť, farský úrad a tam zriadená materská škola. Postupne všetok hnuteľný majetok, knižnice a archívy boli veľmi nešetrným spôsobom poodvážané na rôzne miesta.

Na cirkevnej, urbárskej a mečedeľovskej pôde od roku 1948 hospodáriace Štátne majetky si v kláštore dočasne zriadili kancelárie, sýpky na obilie a priestory na uskladnenie zemiakov.

Na základe zmluvy medzi Slovenským náboženským fondom a Krajským národným výborom v Košiciach bol 27. mája 1950 v kláštore minoritov zriadený krajský domov odpočinku. Po menších úpravách prevádzka v ňom začala v decembri toho istého roku. Kláštor sa začal prebudovávať, ale farský úrad s bývajúcim kňazom tam ostal až do postavenia novej budovy farského úradu. Po vzniku menšinového JRD v obci priestory farského dvora dočasne slúžili družstvu. Potom viac rokov farský dvor ostal bez majiteľa a dozoru. Nakoniec MNV v roku 1967 dal všetky staviská asanovať a na tomto pozemku postavil viacúčelovú budovu. Podobne to dopadlo i so stodolami za kláštorom.

V roku 1950 zanikol i konvent minoritského rádu a všetok majetok prepadol v prospech štátu.

Po schválení reštitučného zákona Národnou radou Slovenskej republiky v roku 1992 bol kláštor vrátený minoritom. Doterajší užívateľ ostal naďalej vo všetkých priestoroch, ale už musí minoritom platiť nájom. O navrátení ostatných majetkov doteraz rokovania neboli ukončené. V roku 1993 sa minoriti do obce opäť vrátili a ich sídlom nateraz je iba budova farského úradu. Dnes minoriti Slovenska majú svojho provinciála v Krakove.

Vo funkcii predstaveného kláštora a farára sa po 1. svetovej vojne vystriedali:

• ThDr. Ján Alexander Chrappa (1920-1934) 
• František Leander Tripský (1934-1945) 
• Dominik Novotný (1945-1947) 
• Ján Vavrinec Hlavatý (1947-1950) 

Len funkciu farára vykonávali

• Ján Zvada (1950-1952)
• Alojz Kalafut (1952-1953) 
• František Madaraši (1953-1965)
• Jozef Šterbák (1965-1968)
• Alojz Kalafut (1968-1982) 
• Peter Fidermák (1982-1989)
• Milan Hvizdoš (1989-1993) 
• Matej Spirčak, už minorita (1993- ) 

V roku 1983 bola dokončená a vysvätená prekrásna a moderná budova farského úradu. O toto dielo sa najviac pričinil farár Peter Fidermák a jeho pričinením i veriaci obce a farnosti. Pomohli i rodáci z USA. Postavený bol na ploche zbúraného bytu organistu.

V súčasnosti v obci pôsobia už traja minoriti. Zachovali sa písomné dokumenty, že kostol, kaplnku a kláštor minoritov navštívil bulharský kráľ Ferdinand, arcibiskup pražský kardinál Dr. Kašpar, Andrej Hlinka; biskupi a mnohí ďalší hostia.