Kultúra a knižnice

O úrovni kultúrneho života v obci nieto dokladov. Koncom minulého a začiatkom tohto storočia maďarizácia sa šírila, i keď jej občania, aj za cenu rôznych trestov, odolávali. Maďarské úrady všetkými spôsobmi bránili šíreniu slovenskej kultúry a čítaniu slovenských kníh. Vyhovovala im negramotnosť a nevzdelanosť. Okrem tajne rozširovaných kalendárov a niekoľkých kníh z kláštora minoritov inej kultúry nebolo.

Radosť z novovytvorenej Československej republiky v roku 1918 rýchlo ochabovala. Mnoho mladých občanov opustilo svoju rodnú dedinu v nádeji, že za morom si ľahšie a skôr zarobia na každodenný chlebík. Tí, čo tu ostali, museli drieť na gazdovstve svojich rodičov, alebo niekde v službe. Dôsledky vojny ešte dlho doznievali. A potom prišiel požiar celého Rínku. Za takýchto pomerov bolo ťažko v obci myslieť na kultúru a ešte ťažšie niečo pre ňu urobiť.

Základom všetkej kultúry, správania sa a mravnosti sa stal kostol a kázne v ňom, ničím nenahraditeľná autorita rodičov a starších, zachovávanie mnohých zvykov a tradícií a dodržiavanie toho, čo sa deti v škole naučili a do svojich domovov prinášali.

Obecná knižnica v obci nebola. Jedinú knižnicu vlastnil kláštor minoritov, v ktorej boli stovky vzácnych kníh, zväčša latinských, mnohé s maľovanými iniciálkami, v koži viazané, niektoré s retiazkami, rôznych rozmerov i hmotností, najmä liturgické knihy. Mnoho kníh bolo maďarských a nemeckých. Ku knižnici patril i kláštorný a farský archív a po stáročia vedené latinské kroniky minoritského rádu, kde iste sa v nich spomínal i život v obci.

Po internovaní minoritov v roku 1950 bola časť knižnice rozkradnutá, časť zničená a zbytok bol vidlami nakladaný do fúrikov, voľne sypaný z okna poschodia do nákladných áut a odvezený do Jasova. Dnes časť ich archívu sa nachádza aj v Martine. V súčasnosti minoriti robia všetko preto, aby zvyšky archivovaného materiálu a knižnice sa dostali späť do kláštora minoritov v Levoči.

O zriadení obecnej knižnice máme správy len od pamätníkov a podľa nich bola zriadená začiatkom tridsiatych rokov. Knihy sa požičiavali a roznášali po dedine. Čítalo sa málo, lebo cez deň nebolo času a čítať pri petrolejke bolo prepychom. Strediskom obecnej knižnice bola škola, keď' prostredníctvom detí sa knihy dostávali do rodín. Do domácností sa zakupovali len kalendáre a knihy Spolku sv. Vojtecha. Čítalo sa v nedele, sviatky a cez zimu a najviac odvtedy; keď' bola prevedená elektrifikácia.

Od šesťdesiatych rokov obecná knižnica už mala niekoľko tisíc kníh, samostatnú miestnosť, vykonávala pravidelnú činnosť a rôzne akcie. Celú túto činnosť riadil čiastočne platený knihovník. Dnes knižnica má vyše 7000 zväzkov, ale jej činnosť stagnuje. Najprv ju nahradil film a neskoršie úplne televízia.

V súčasnosti základná škola má učiteľskú knižnicu s 2200 knihami a žiacku knižnicu s 2350 zväzkami. Samostatnú knižnicu s odbornou literatúrou má i materská škola. V dnešnej dobe už skoro v každej domácnosti sa zakladajú malé knižnice, ktoré slúžia všetkým členom domácnosti.