Ochotnícke divadlo

Svetlou kapitolou dejín obce bola činnosť ochotníckeho divadla. Začala v polovici dvadsiatych rokov a po viac než 50 rokoch skončila. Film a hlavne televízia so sebou priniesli nechuť a nezáujem nielen divadlo hrať, ale ho aj navštevovať.

Aká však bola história divadla v Spišskom Štvrtku?

Po 1. svetovej vojne pre drinu na hospodárstvach, odchody mladých ľudí za chlebom, často i za hranice a nízku vzdelanostnú úroveň tých mladých ľudí, ktorí tu ostali, nikto na divadlo ani nepomyslel.

Až 8. februára 1925 sa podarilo učiteľovi Emilovi Kalafutovi v miestnosti Žida Jakuba Kleina uviesť divadelné predstavenie hry „Mariša“ a na Vianoce hru „Úklady a láska“. Aj deti boli činné. Vo februári 1926 zahrali hru „Soľ nad zlato“ a na Vianoce hru „Jezuliatko“. Predstavenia boli zas na chodbe kláštora a zisk bol venovaný na zakúpenie kníh do žiackej knižnice. O týchto prvých začiatkoch divadla v obci existujú zápisy v školskej kronike.

Podľa pamätníkov divadlá sa hrávali dva razy ročne i po roku 1926. Nacvičovali ich učitelia alebo minoriti. Medzi hercov tohto obdobia patrili Martin Petrek, Jozef Toporcer, Jozef ·Kubinský, Ján Dunčko a iní.

V roku 1931 ochotníci zahrali hru "Bludár", v roku 1933 hru "Hrob lásky", v roku 1934 hru "Obeť spovedného tajomstva", v roku 1935 hru "Prevrátený svet" a v roku 1937 hru "Slovo sa stalo". Toto úspešné obdobie divadla bolo prerušené politickými zmenami v rokoch 1938 až 1940. O kultúrne podujatia a divadlá po roku 1931 sa pričinili i deti, o čom svedčia aj fotografie v školskej kronike. Deti vystupovali aj na oslavách narodenia prezidenta T.G.Masaryka, M.R. Štefánika, Dňa matiek a pri iných príležitostiach.

Ťažko si dnes vieme predstaviť vtedajší nácvik a organizovanie divadla, keď' nebolo vyhovujúcej miestnosti a všetko sa muselo udiať pri petrolejových lampách a len na provizórne vyvýšenom mieste, teda bez javiska a kulís.

Druhú etapu činnosti divadla v obci začala mladšia generácia usporiadaním Katolíckeho dňa v júni 1940, kedy pre široké okolie bolo najprv športové popoludnie a večer divadelné predstavenie hry "Kamenný chodníček". Pre veľký úspech táto hra musela byľ ešte niekoľkokrát opakovaná. Na Vianoce bola s veľkým úspechom uvedená hra „Malý drotár“ a v nasledujúcich rokoch ďalšie hry. V tom období najviac hrávali Jozef Petrek, Michal Talpaš, Martin Toporcer, Jozef Šarišsky, Ján Greš, Justína Petreková, Mária Talpašová, Mária Javorská, Mária Švirlochová a ďalší. Do toho obdobia počítame i poriadanie príležitostných akadémií a kabaretov s veselými vystúpeniami, scénkami a tančekmi. Ani jedno takéto podujatie sa nezaobišlo bez herca, ľudového básnika a prednášateľa vlastných klapancií Jozefa Petreka. Mnohé z jeho klapancií boli uverejnené i v rôznych novinách a časopisoch. Toto krátke obdobie kultúrnych úspechov ukončil blížiaci sa koniec 2. svetovej vojny.

Najdlhším a najplodnejším obdobím ochotníckej činnosti boli roky 1946-1967. Miestna inteligencia a študenti poskytovali vhodný výber hercov na hry menej i viac náročné. Keď v roku 1947 s hrou "Za čo ľudský život" ochotníci získali v Spišskej Novej Vsi 2. miesto a deti s hrou "Podivný zvonček" 3. miesto, nebolo viac pochýb, že takéto prehliadky sú tou najlepšou vzpruhou divadlu na dedine na nasledujúce roky. Z mnohých hercov sa postupne vypracovávali isté typy, ktoré nemohli v rôznych hrách chýbať. Nebolo mysliteľné, aby na Vianoce, Veľkú noc a na štvrtocký odpust sa divadlo nehralo. Na Fašiangy a pri iných príležitostiach sa konali zábavné programy. Mládež a školské deti pripravili veľa spoločných podujatí. Keď niektorí ochotníci odišli na štúdiá alebo po vykonaní vojenskej služby sa už k divadlu nevrátili, na ich miesta už dorástli ďalší. Predstavenia v obci boli tak úspešné, že sa museli opakovať a s mnohými hrami sa vystupovalo i v okolitých blízkych, či vzdialenejších dedinách. Neraz sa odhodlali hosťovať i v Hrabušiciach a Smižanoch. V tomto dvadsaťročnom období treba spomenúť aspoň tých najlepších a najvytrvalejších. Boli to Ján Greš, Michal Petrek, Jozef Petrek, Štefan Bajtoš, Anna Kubinská, Mária Grešová, František Bajtoš, Štefan Dravecký, Michal Javorský, Štefan Dunčko, Michal Findura a ďalší. Javisko, osvetlenie a ostatnú techniku veľmi ochotne zabezpečovali Štefan Bajtoš, Anton Bajtoš, Michal Greš, František Petrek a iní. Miestni ochotníci sa skoro každý rok zúčastňovali na divadelných prehliadkach v bývalom levočskom okrese, odkiaľ prinášali množstvo ocenení a vyznamenaní.

Láska k divadlu a jeho bohatá činnosť boli pýchou obce, preto o to zaujímavejšou môže byt odpoveď na otázku, kde sa divadlá hrávali?

Už sme spomínali, že prvé divadlá sa hrávali v budove Žida Kleina, alebo na chodbe kláštora. Keď' sa vybudoval notársky úrad a Žid sa presťahoval roku 1936 do svojho domu, divadelná činnosť prešla do hostinca, ktorého rozmery boli asi 14 x 7 m, pritom v jednom kúte bol ešte výčap (šinek). Nácvik divadelných hier sa uskutočňoval v škole. Niekoľko dní pred premiérou muselo sa doniesť rozkladacie javisko, postaviť ho, nachystať potrebné kulisy, ktoré veľakrát bolo potrebné vyhotoviť a namaľovať, vypožičať si divadelné kostýmy a nábytok. Rekvizity si prinášali herci. Vypožičiavali sa i koberce na javisko, aby sa tlmilo vŕzganie dlážky. Natiahla sa opona, horizont, elektrická inštalácia a búdka pre šepkára.

Niektorí neherci sa starali o vstupenky a o hľadisko, čo nebolo jednoduchou záležitosťou. V hostinci bolo len zopár lavíc a veľkú väčšinu stoličiek a lavíc bolo potrebné požičať. Za každých donesených 10 "miest" mal žiak voľný vstup na detské predstavenie, ktoré súčasne bolo generálkou. V deň predstavení si herci museli prenajať priľahlú miestnosť, tzv. "malú hišku", na prezliekanie, maskovanie, odkladanie rekvizít a prípravu vystúpení. Mnohokrát deti nenanosili dosť lavíc, preto sa rýchle museli požičať dosky, ktoré sa pozakrývali domácimi kobercami. Dostatočný počet miest na sedenie zvyšoval finančný príjem z divadelného predstavenia. Prvý rad bol vždy rezervovaný pre "panstvo" a pozvaných hostí. Počas predstavení z úradnej moci bol výčap zatvorený a o nerušený chod sa starali uniformovaní požiarnici.

Javisko sa na druhý deň muselo rozobrať, odložiť a hostinec uviesť do pôvodného stavu. Horšie to bolo, keď bezprostredne po divadle v hostinci nasledovala tanečná zábava. A to bolo skoro na každé sviatky. Aby javisko nezaberalo tanečníkom miesto, v priebehu 15 až 20 minút sa rozobralo, uložilo na dvorik a s ním i požičané lavice a stoličky, pokiaľ ich majitelia po predstavení sami neodniesli domov, povnášali sa stoly a lavice a na "binu" sa nasťahovali muzikanti. Najčastejšie to bol Štefan Mirga, zvaný Kalo, so svojimi muzikantmi a zabávalo sa veselo do rána. V nasledujúci deň sa predstavenie zúčtovalo, všetko poodnášalo na svoje miesta a zapožičané veci vrátili. Ináč sa to riešilo, ak sa predstavenie opakovalo, alebo sa šlo mimo obec hosťovať. Tak sa to robilo veľa rokov.

Každý z občanov i funkcionárov obce vedel, že miestnosť hostinca používaná na divadlo, tanečné zábavy, svadby, schôdze, filmové predstavenia i rôzne oslavy, vonkoncom nevyhovuje. Preto urbárska obec, po tuhom boji mládeže, premiestnila obecných býkov zo susediacej maštale, zvanej „Bujačareň“ na Hušták a hostinec o tento priestor prestavbou rozšírila. To sa stalo koncom päťdesiatych rokov.

Ani vtedajší obchod s potravinami, ako jediný v obci, svojím sortimentom a kultúrnosťou predaja, vonkoncom nevyhovoval. Rada MNV rozhodla, že v rámci svojpomocnej akcie "Z" vybuduje nový kultúrny dom. Na tento účel bol vybraný priestor medzi Dufartom a bytom vedúceho predajne a tým sa zlikviduje i najväčšia špata obce „džadovňa“ . V roku 1958 boli zakúpené drahé kulisy, horizont, opona, osvetľovacie telesá a rozvodná skriňa. Všetko to čakalo na dostavbu kultúrneho domu, kde už bolo trvalé javisko. V lete 1962 bolo slávnostné otvorenie nového kultúrneho domu. Slúžil na všetky podujatia obce, mal dosť miest na sedenie a konečne nemal výčap. Keď' si dlhoročný vedúci predajne, Štefan Murín, postavil vlastný dom a do neho sa presťahoval, po prestavbe v uprázdnených priestoroch sa vytvorilo pohostinstvo na požadovanej úrovni. Z dovtedajšieho hostinca sa vytvorila priestranná predajňa potravín a rozličného tovaru s možnosťou objednať si i kusový nábytok. Upravilo sa okolie predajne, pohostinstva a kultúrneho domu na slušnú úroveň.

V novom kultúrnom dome sa sústreďoval všetok kultúrny a spoločenský život. K tanečným zábavám, svadbám, rôznym oslavám štátnych sviatkov, schôdzam a karom po pohreboch, pribudli i pravidelné filmové predstavenia pre dospelých a neskoršie i pre deti. V obci si svoje miesto postupne prebojovávala i televízia. A toto všetko viedlo k postupnému úpadku divadelnej činnosti. Učitelia miesto starostí o kultúru obce sa museli venovať socializácii obce. Divadlo sa ešte sem tam hrávalo vďaka nadšencovi Jánovi Sopkovi, učiteľovi Štefanovi Galajdovi a zopár nadšencom. Teno učiteľov rokoch 1963-1968 viedol Osvetovú besedu, staral sa o premietanie filmov, nácvik estrádnych programov, viedol pamätnú knihu ZPOZ-u a tanečný krúžok žiakov. Zásluhu má na fotodokumentácii života obce a jej zverejňovaní až do roku 1976.

V sedemdesiatych rokoch sa už divadlá nenacvičovali a radšej, i keď zriedkavejšie, sa volila forma pohostinných divadelných vystúpení a zábavných programov súborov a úderiek z miest alebo okolitých dedín. Ale aj o takúto činnosť' prestal byt záujem. Ochotnícke divadlo nadobro v obci skončilo svoju činnosť asi v roku 1977. O inventár sa nikto nestaral a ten sa postrácal.

Tak sa skončila najdlhšia, najplodnejšia a posledná etapa ochotníckeho divadla v obci. Tým starším zostali aspoň fotografie, spomienky, zážitky a mnohé úsmevné príbehy.