Obec Spišský Štvrtok
ObecSpišský Štvrtok

Ospravedlňujeme sa za obmedzenú funkčnosť webovej stránky, jej obsah sa upravuje.

Zdroj:

Štefan Dunčko; Spišský Štvrtok - Doby dávne i nedávne (1263-1998); 1998; ISBN 80-967977-0-0

Z najstarších dejín obce

Od zániku mestečka na Myšej Hôrke i mnohých osád v jeho blízkosti až do 10. stor. nášho letopočtu nevieme nič. Isté je, že poľnohospodárstvo a remeslá v okolitých osadách nezanikli. K ich rozvoju prispelo budovanie nových ciest. Základom už bola spomínaná historická Severná cesta, na ktorú sa postupne napájali ostatné dôležité cesty, tzv. via magna, idúce do Liptova, Gemera a Šariša. Veď už v 10. stor. cestné ťahy spájali trhové strediská, ktorými boli Spišské Podhradie, Levoča, Spišský Štvrtok, Spišská Sobota a Kežmarok.

I keď Spiš v rámci Slovenska tvorí istú uzavretú oblasť s osobitným historickým vývojom a diferencovaným životom jeho obyvateľov, nieto o ňom z 11. a 12. stor. veľa písomných dokladov. Ostali však vodopisné, chotárne a miestne názvy a pomenovania, ktoré svedčia o tom, že tu vždy žili Slovania. Až za panovania Gejzu II. (1141-1162) začali na Spiš prichádzať prví nemeckí osadníci a ojedinele i Maďari. Noví obyvatelia boli donútení prispôsobiť sa Slovanom a preberať ich názvy, slová i zvyky. Archeologické nálezy dokázali, že v povodí Hornádu v 12. stor. bolo asi 50 hradísk. Nálezy z tohto obdobia sa našli v Levoči, Nemešanoch, Spišskom Štvrtku, Machalovciach, Hrabušiciach a v údolí rieky Poprad smerom do Poľska. Ucelený systém opevnení menších i väčších hradísk úzko súvisel s vyspelosťou obyvateľstva.

Okolo mnohých hradísk vznikali predkolonizačné mestečká, napr. Kežmarok, Spišská Sobota, Spišské Podhradie i Spišský Štvrtok. Ich prednosťou bolo, že ležali na križovatkách dôležitých ciest. I nové bádania vedú k záverom, že silné osídľovanie Spiša Slovanmi sa uskutočnilo v 3. až 5. stor. nášho letopočtu. Nálezy z tohto obdobia svedčia i o výrobe železa na Spiši.

Okolo dnešného Spišského Štvrtka začiatkom 13. stor. existovalo viacero osád, o ktorých sa možno dozvedieť z dostupnej literatúry, archeologických nálezov, legiend a zbytkov týchto osád, ktoré sa zachovali až do nášho storočia. Tak vieme o existencii Osady V HONE POD GELENDRAMI okolo Rúrového jarka. Mala to biť v stredoveku zaniknutá Martinova osada, v ktorej žilo slovanské obyvateľstvo. Po 1. svetovej vojne v tam otvorenom štrkovisku sa našli rôzne nálezy, najmä zbytky stavieb a pri nich mnohé úlomky hlinených nádob, železné predmety a zasypané ohniská. DRUHÁ OSADA sa nachádzala nad dnešnou rómskou osadou smerom na Hrabušice. Na tejto lokalite sa potvrdilo osídlenie v staršej dobe bronzovej. Osada pravdepodobne patrila do hospodárskeho zázemia spomínaného mestečka na Myšej Hôrke. O zbytkoch osady svedčili i starí pamätníci, ktorí tvrdili, že ešte po 1. svetovej vojne občania tam vykopávali okresané kamene, ktoré si odvážali na stavbu vlastných domov a stavísk.

Medzi kríkmi rumoviska bola studnička s veľkou výdatnosťou vody. Ba povráva sa, že sa tam našli aj zbytky kamenných valcových stĺpov, ktoré sa začiatkom storočia použili na zdvojenie okien pri dostavbe kostolnej veže po jej požiari v minulom storočí. TRETIA a najväčšia OSADA musela existovať v hone Pod Šibeničnou horou smerom ku Smykancu. Osada sa volala Strelce, latinsky Ballistaria. Obyvatelia tejto osady sa zaoberali zhotovovaním vojenských strojov na hádzanie kameňov na nepriateľa. Po vynájdení strelného prachu obyvatelia zas vyrábali kanónové gule, rozličné strely a iné vojnové potreby.

Osada mala aj svoj kostol na počesť Panny Márie. Saskí Nemci údajne túto osadu volali Sidenfeld, o čom sa zachovali i písomné doklady. Osada sa najviac rozvíjala po odchode Tatárov od roku 1242 do roku 1455, teda do husitských vojen. Keďže bola neustálym terčom husitov, jej obyvatelia sa presťahovali do dnešnej obce, ktorú dal v tom čase Ján Jiskra opevniť. Tam sa cítili bezpečnejšie, natrvalo ostali a ich pôvodná osada postupne zanikla. Spomína sa, že stavebný materiál z kostola tejto osady bol použitý pri výstavbe kláštora minoritov a prestavbe kostola v obci. Najdlhšie po nej sa udržal prícestný hostinec, zvaný vozáreň, ktorý stál na kraji osady, kde nocovali obchodníci a kupci so svojím tovarom pred vstupom do Levoče, prípadne slúžil ako prístrešok poštovým dostavníkom. Ruiny tejto stavby existovali ešte začiatkom štyridsiatych rokov nášho storočia Pri Smykancu. Novšie výskumy Františka Javorského dokázali, že išlo o zaniknutý stredoveký majer, alebo zájazdný hostinec, ktorý tu stál ešte v roku 1911. Podľa správy archeológa Karola Andela občania na jar roku 1938 v chotári Pod Šibeničnou horou vyorali zlomky hradištných nádob zdobené vlnovkami, ktoré boli odovzdané do múzea v Levoči.

Ďalšou známou osadou z 13. stor. z okolia Spišského Štvrtka sú dnešné Mečedeľovce, ktoré sa v písomných dokumentoch uvádzajú už v roku 1314. Podľa tvrdenia Františka Javorského v listinách z 13.-15. stor. sa spomínajú i osady Pokay, Kelechen, Tobiasfolde, Olchava a Martzinfalva. V tejto Martinovej osade bol údajne i kostolík. Z viacerých drobných osád smerom na Hrabušice sa vytvorila osada Strelníky. Aj v okolí Čenčíc, Machaloviec a Jánoviec existovalo niekoľko osád.

V 13. stor. najvyspelejšou osadou bola tá, ktorá stála na strategicky najdôležitejšom mieste okolia a z ktorej sa vytvoril dnešný Spišský Štvrtok. Zaberala plochu dnešného kostola, kláštora, fary, starej školy a časti Rínku. Osada existovala už v 12. stor. ako Villa Santi Ladislai, čiže Obec svätého Ladislava. Mala svoj kostolík a už vtedy bola trhovým strediskom. O tomto slovanskom sídlisku písal aj archeológ Bohuslav Chropovský ako o pozostatku veľkomoravského sídliska s halštatskou kultúrou.

Pre archeologický výskum okolia Spišského Štvrtka záslužnú a veľa rokov trvajúcu prácu vykonal František Javorský. Svoje nálezy, objavy a výskumy po vyše 10 rokov publikoval v časopise Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch. Poukázal na lokalitu Nižné Garhalovske, kde sa predpokladá zaniknutá osada Minor Tomasi. Našli sa tam predmety z mladšej doby rímskej, z veľkomoravského a poveľkomoravského obdobia. Podľa jeho nálezov aj v lokalite Široké lúky existovalo sídlisko zo staršej doby bronzovej. Vo svojich prácach sa zmieňuje i o spomínanej lokalite Pod gelendrami a o osadách v draveckom chotári Pod Skalicou a Pod hruškou, kde pravdepodobne existovala zaniknutá osada Martin. Na spomínaných miestach boli získané väčšie množstvá črepov, mazanica, sivá keramika, železná troska a iné charakteristické znaky vtedajšieho osídlenia. Sú dohady aj o niekdajšej osade Na Skladzikoch. Niektoré neoverené pramene uvádzajú, že Obec sv. Ladislava existovala už v roku 1215 ako trhová osada pomenovaná podľa uhorského kráľa Ladislava.

Ako mnohé obce Spiša, i Spišský Štvrtok v rokoch 1241 a 1242 spustošili Tatári. Tí plienili, drancovali, pálili, obyvateľov prenasledovali a zabíjali. Obyvatelia sa pred nimi ukrývali v okolitých lesoch, najviac v horách Slovenského raja a na Kláštorisku. Po odchode Tatárov sa obyvatelia vrátili, ale väčšina z nich svoje domy nenašla. Vtedy na príkaz kráľa Belu IV (1235-1270) začali Spiš osídľovať nemeckí kolonisti (Sasi). Kráľ povolával predovšetkým takých kolonistov; ktorí sa vyznali v remeslách a v obchode. Nešlo mu iba o zaľudnenie, ale jeho snahou bolo z Uhorska vybudovať vyspelú krajinu. Iba rozvinuté mestá, obchod, remeslá a poľnohospodárstvo mohli zabezpečiť vyššie príjmy pre kráľovskú pokladnicu. Iné neoverené dokumenty uvádzajú existenciu obce aj v roku 1244 v súvislosti so založením farnosti.

Kolonisti osídľovali najmä osady s výhodnou polohou, pri riekach a na križovatkách ciest so zámerom vytvoriť z nich remeselné a obchodné strediská mestského charakteru a dávali im nemecké názvy. Možno práve z tohto obdobia pochádzajú aj názvy spišskoštvrtockého chotára a honov, dnes už značne skomolené, ako Reibarg, Burimbarg, Kľačimbarg, Koncimberg, Šecimfald, Moncvald, Vangart, Kolpsnak a iné. Domnievame sa, že to boli nemeckí kolonisti, ktorí miesto názvu Obec sv. Ladislava začali používať názov Donnersmark. Aj významný rod Henckelovcov dostal vtedy do predikátu šľachtické rodové pomenovanie "von Donnerstmark", ktoré užíva dodnes. Ale sem-tam už vtedy sa objavil i názov Štwartok.

Väčšina názvov obce sa odvodzovala od štvrtka, dňa v týždni, kedy sa konali v obci trhy. Právo trhov udeľoval výlučne panovník a vtedy ho mali i Spišské Podhradie, Spišské Vlachy, Spišská Sobota a Kežmarok. Podľa knihy Dejiny Levoče sa obec Spišský Štvrtok spomína v listine Belu IV (1235-1270) v roku 1263, kde v spore medzi obcami Iliašovce a Dravce významnú úlohu zohrala cesta "que de villa Santi Ladislai vadit ad villam Lywche", teda cesta idúca z dediny Spišský Štvrtok k dedine Levoča. A práve táto LISTINA Z ROKU 1263 JE PRVÝM PÍSOMNÝM DOKLADOM O EXISTENCII OBCE SPIŠSKÝ ŠTVRTOK.

Aj vo Vlastivednom slovníku obcí na Slovensku vydanom v roku 1978 sa obec uvádza v roku 1263 ako Villa Santi Ladislai. Kolonisti podľa plánov iných miest v 13. a 14. stor. z dediny Spišský Štvrtok vybudovali mestečko, ktorého stavebný ráz sa zachoval až dodnes. Mnohé okolité osady sa prestali rozvíjať a zanikli, no Spišský Štvrtok sa akoby na ich úkor rozrastal. Mal veľmi výhodnú polohu. Leží približne v strede medzi Levočou, Popradom, Spišskou Novou Vsou a čiastočne i Kežmarkom. V polovici 13. stor. boli už pomery na Spiši pomerne konsolidované. Vytvorila sa skupina kopijníkov so slovanským pôvodom, ktorá mala chrániť severné hranice Uhorska. Ich hlavným sídlom bol až do roku 1726 Spišský Štvrtok a po ňom Betlanovce. Tvorili Stolicu spišských kopijníkov, zvanú tiež Malá stolica, ktorá ale nemala súvislé územie. Keď v roku 1802 zanikla, patrili k nej obce Abrahámovce, Betlanovce, Čenčice, Filice, Hadušovce, Hôrka, Hozelec, Jánovce, Kišovce, Komárovce, Levkovce, Machalovce, Miklušovce, Ondrej, Primovce a Spišský Štvrtok.

Kopijníkom panovník už v roku 1243 udelil rôzne výsady a až do 19. stor. im bol priznávaný šľachtický pôvod, ktorý mal pôvod v slovanskej veľkomoravskej šľachte. V 13. a 14. stor. Nemcov na Spiši neustále pribúdalo. Tí ako kolonisti si na panovníkovi vymáhali rôzne kolektívne privilégiá. Väčšinu práv udelil kráľ Štefan V (1270-1272) už v roku 1271 asi 44 mestečkám a obciam stredného Spiša a ďalšie práva v neskorších rokoch. Zoznam týchto mestečiek a obcí pochádza z roku 1312 a medzi ne patril i Spišský Štvrtok. Boli to práva osobnej slobody, mať volenú samosprávu, voliť si farárov, využívať lesy a potoky na lov zveri a rýb a iné práva na úseku súdnictva, administratívy, hospodárstva a kultúry. Preto mnohé dediny na Spiši svoju existenciu odvodzujú z tohto zoznamu obcí a z vtedy udelených práv a privilégií panovníkom. Prisťahovaní Nemci asi v roku 1275 vytvorili Spoločenstvo spišských Sasov so sídlom v Levoči, na čele ktorého ako predstavený stál gróf. Do tohto Spoločenstva patrilo 44 obcí vrátane Spišského Štvrtka.

Za vlády panovníka Štefana V, kedy na čele spišských Sasov bol komes Hildebrand, na Spiši dochádzalo k rôznym krivdám na slovenskom obyvateľstve, z čoho vznikla veľká nespokojnosť a zdalo sa, že vzniknú i ozbrojené vzbury a povstania. Veľmi veľa zla vtedy napáchal istý panovníkov úradník, proti ktorému sa Spišiaci vzbúrili a spolu s jeho družinou ho v Spišskom Štvrtku v roku 1278 zavraždili. Za tento čin museli slovenskí Spišiaci panovníkovi zaplatiť vysokú pokutu. V niektorých listinách z roku 1310 sa Spišský Štvrtok uvádza pod názvom Štwartok. Možno tu hovoriť o istom víťazstve slovenského názvu obce nad inými pomenovaniami.

Panovník Karol Róbert (1308-1342) v roku 1312 vyhral bitku pri Rozhanovciach, kde aj za výdatnej pomoci spišských Nemcov porazil Matúša Čáka Trenčianskeho. Za túto pomoc ponechal panovník 44 spišským mestám a obciam dovtedajšie práva, ba niektorým udelil ďalšie. Predpokladá sa, že právo konať trhy a jarmoky v Spišskom Štvrtku bolo vtedy opäť potvrdené, hoci listina o jarmokoch bola vydaná až v roku 1638.

Po roku 1312 nastal nebývalý rozvoj obce, kedy sa obec definitívne zmenila na mestečko. To všetko vďaka priaznivej polohe, dobrým vzťahom s grófom v Levoči, vysokej úrovni poľnohospodárstva a značnému rozvoju remesiel a obchodu. Panovník Karol Róbert veľmi podporoval rozvoj Levoče a vyhlásil ju za svoje kráľovské mesto. Na znak toho potvrdil mestu v roku 1321 právo skladu. Táto veľká výsada mestu sa neskoršie priaznivo odrazila i na rozvoji a bohatnutí Spišského Štvrtka.

V týchto a nasledujúcich rokoch začal proces diferenciácie medzi jednotlivými členmi Spoločenstva spišských Sasov. Zo Spoločenstva sa postupne vymanili Levoča a Kežmarok, ktoré sa stali slobodnými kráľovskými mestami a ostatné dediny a mestečká sa postupne dostávali do područia miestnych feudálov. Spoločenstvo spišských Sasov postupne zanikalo a na jeho území sa vytvoril Zväz 24 spišských miest, pričom Levoča a Kežmarok sa už jeho súčasťou nestali.

Medzi Levočou a Kežmarkom dochádzalo k rozporom o vedúce postavenie na Spiši. Išlo o rôzne privilégiá udeľované Levoči, najmä o právo skladu, čo bolo veľkým tŕňom v oku pre Kežmarok. V roku 1358 došlo k veľkým sporom aj medzi Levočou a Spišským Štvrtkom. Vtedy sa spišskoštvrtockí občania, no najmä jeho mešťania pokúsili obrať Levoču nielen o privilégium práva skladu, ale chceli tiež premiestniť sídlo najvyššieho predstaveného spišských Sasov do svojho mestečka. Túto snahu podporovalo aj množstvo dedín a spišských miest, ale zámer sa nepodaril. Začiatkom 15. stor. na Spiši existovalo Spoločenstvo 24 spišských miest s úradným názvom Universitas XXIV Regalium Civitatum Terrae Scepusiensis a do neho patrili: Bystrany, Harichovce, Hrabušice, Iliašovce, Kurimany, Lubica, Matejovce, Mlynica, Odorín, Poprad, Ruskinovce, Spišská Belá, Spišská Nová Ves, Spišská Sobota, Spišské Podhradie, Spišské Vlachy, Spišský Štvrtok, Stráže, Tvarožná, Veľká, Veľký Slavkov, Vlkovce, Vrbov a Žakovce.

Na uhorskom tróne vtedy vládol Žigmund Luxemburský (1387 až 1437). Tento panovník viedol nielen nákladný spoločenský život, ale i početné vojny. Pre Spiš a pre Spišský Štvrtok zvlášť bol nesmierne dôležitý rok 1412. Po korunovácii na rímskeho cisára sa spomínaný panovník už v tomto roku usiloval vojnou získať nielen Dalmáciu, ale i mocnú Benátsku republiku. Na to všetko potreboval peniaze. Keďže ich nemal, rozhodol sa požičať si ich od poľského kráľa Vladislava II. s tým, že do splatenia pôžičky mu dal do zálohy 13 spišských miest z existujúceho Spoločenstva 24 spišských miest. Uhorský kráľ tak získal pôžičku vo výške 37 tisíc kôp českých grošov.

No už počas života panovníka Žigmunda sa viedli rokovania o navrátení zálohovaných miest, avšak bezúspešne. Dôsledkom zálohu bolo narušenie organizačnej štruktúry spišských miest. Zanikol Zväz 24 spišských miest a miesto neho sa vytvorili dva zväzy: V prvom, Zväze 13 (zálohovaných) spišských miest, boli Spišská Belá, Ľubica, Vrbov, Tvarožná, Ruskinovce, Spišská Sobota, Spišská Nová Ves, Spišské Podhradie, Spišské Vlachy, Poprad, Veľká, Matejovce a Stráže. O tomto akte bola vydaná záložná listina, ktorú panovník Žigmund podpísal v Záhrebe počas svojej vojenskej výpravy. Predstavitelia druhého zväzu, nezálohovaných spišských miest, sa dohodli, že budú pokračovať v činnosti doterajšieho Spoločenstva. Boli to: Bystrany, Harichovce, Hrabušice, Iliašovce, Kurimany, Mlynica, Odorín, Spišský Štvrtok, Veľký Slavkov, Vlkovce a Žakovce. Tieto mestá sa nazvali Provinciou 11 spišských miest (Communitas XI Regalium Civitatum Terrae Scepusiensis), alebo skrátene Malá spišská župa s hlavným sídlom v Spišskom Štvrtku.

Tieto mestá si aj naďalej volili svojho spoločného grófa a pridržiavali sa spišského práva. Tak sa stal Spišský Štvrtok v roku 1412 významným centrom úradov, duchovenstva, kultúry i obchodu, z čoho mu plynuli ďalšie výhody a tie v nasledujúcich rokoch náležite využil vo svoj prospech a rozmach. V tom čase bol Spiš tak pod vplyvom uhorským ako i poľským, čo zanechalo následky v každej jeho oblasti života. V rokoch 1420-1430 sa šírilo husitské hnutie z Čiech do Poľska, ako aj na západné Slovensko. Z toho dôvodu bolo viac pokusov medzi uhorským kráľom Žigmundom a poľským kráľom Vladislavom II. vytvoriť uhorsko-poľskú úniu, ktorá by urýchlila zrušenie zálohu spišských miest bez vyplatenia dlžoby a vyriešila protifeudálny charakter husitského hnutia. Veď výboje husitov boli stále častejšie a svojimi víťazstvami aj výraznejšie. Nakoniec cez Poľsko a s poľskou pomocou prenikli husiti v rokoch 1431 a 1433 aj na Spiš, odkiaľ po vyrabovaní a vypálení mnohých kláštorov, miest a dedín prešli na západné Slovensko. Husitami bola vypálená i Levoča a možno predpokladať, že ani vtedy bohatý Spišský Štvrtok nebol uchránený. Obyvatelia z osád okolo Spišského Štvrtka utekali pred husitami do mestečka, aby si uchránili aspoň svoje životy, lebo v osadách si ani tým neboli istí. Keď sa ďalšia vlna husitov v roku 1434 usadila na Spiši, nastali ešte ťažšie časy. Jednotlivé bojové skupiny podnikali výboje až do hornádskej kotliny, okolia Levoče a k Branisku. Po každom ich výboji ostávali dediny a mestá chudobnejšie. Niektoré skupiny husitov vraj brali ohľad na tie obce a mestečká, kde trvale žili Slováci.

Husitské vojny na Spiši spôsobili ťažkú hospodársku i politickú situáciu. Túto situáciu ešte viac sťažilo v roku 1453 prudké zemetrasenie. V tom období sa vraj v Spišskom Štvrtku usadili aj bratríci, ktorí údajne tu založili školu. Pobyt husitov na Spiši pravdepodobne ovplyvnil i vznik asi 100 rokov trvajúcich nepokojov a vojen medzi Levočou a Kežmarkom, na ktoré doplácal i Spišský Štvrtok.

Po smrti poľského panovníka Vladislava II. v roku 1440 sa celý Spiš dostal pod nadvládu Jána Jiskru. Bol to moravský katolícky rytier, ktorého v tomto roku menovala kráľovná Alžbeta za kapitána spišských miest. Uhorské stavy za gubernátora si však zvolili Jána Huňadyho. Ten so stupňujúcou sa trúfalosťou chcel vládnuť i na Spiši a tým sa dostal do sporu s Jiskrom. Pre Jiskru to bola neradostná situácia. Kým na svojej strane mal silnú podporu spišských miest a dedín, úspešne bojoval proti bratríkom a bránil im v drancovaní Spiša, na druhej strane jeho vzťah k Huňadymu sa vyostroval. Jiskra vyhrával boje nad bratríkmi a vyháňal ich zo Spiša, čím si získal veľkú vážnosť. Za svoje dočasné sídlo si zvolil Spišský Štvrtok. Tento stav využila Levoča, ktorá chcela mat v Spišskom Štvrtku spojenca, aby sa pomocou neho vytvorilo predpolie v bojoch proti Kežmarku, čo by viedlo k jej úspešnej obrane. Na prosbu levočského magistrátu Jiskra splnil úlohu spojenca, čo dokázal v roku 1445, keď dal v Spišskom Štvrtku urýchlene opevniť väčšie okolie kostola. Stopy tohto opevnenie sa zachovali dodnes ako pozostatok kostolného múra. Z tejto pevnosti Jiskra úspešne zaútočil aj proti kežmarským kapitánom Brcalovi a Bartošovi. Neskoršie musel bojovať i proti veliteľom Huňadyho vojsk, ktoré sídlili v Kežmarku a najmä vtedy, keď jedného z nich Jiskra chytil a väznil v Spišskom Štvrtku.

Po zmene panovníkov v Uhorsku i Poľsku v týchto rokoch došlo k novým pokusom vrátiť spišské zálohované mestá opäť Uhorsku. Nakoniec Vladislav I. (1440-1444) dal príkaz zrušiť Provinciu 11 spišských miest, obnoviť Spoločenstvo 24 spišských miest a premiestniť sídlo predstaveného tohto Spoločenstva z Levoče do Kežmarku. Dôsledkom toho bolo, že v roku 1440 Spišský Štvrtok po 28 rokoch natrvalo prestal byt sídlom Malej spišskej župy.

Odvtedy väčšina miest tejto provincie upadla medzi poddanské dediny. Na Spiši bol pánom i poľský kráľ; lebo uhorský panovník zálohované mesta Spiša síce požadoval, ale svoj dlh Poľsku nesplácal. Táto situácia dlhu a nevrátenia spišských miest Uhorsku sa riešila až do panovania Márie Terézie, teda skoro 350 rokov a na ňu doplácali nielen mestá a dediny, ale predovšetkým prostý ľud. Jiskrovo panovanie upokojovalo celý Spiš. Medzi jeho vojskom bola prísna disciplína. Velitelia rozumeli požiadavkám ľudu, preto pomáhali mu stavať nielen vojnou zničené obydlia, ale robili všetko, čo bolo vtedy potrebné.

Smutné a podlé bolo pôsobenie bratríkov na Spiši. Objavovali sa hocikde a hocikedy. Plienili a ničili čo sa dalo. Na zodpovednosť nebolo možné brať nikoho. Ich hnutie sa v polovici 15. stor. rozrástlo až na takú medzinárodnú silu, že ohrozovalo aj strednú Európu. A o koho vlastne išlo? Uhorský snem v roku 1445 bratríkov nazval zbehmi. Boli to vlastne pozostatky husitských vojsk a rôzni Jiskrovi nespokojenci, ktorí sa jeho disciplíne nechceli podriadiť. Živili sa tým, čo si nakradli a pridávali sa na stranu tých, čo lepšie platili. Veľakrát plienili len na svoju vlastnú päsť. Sila bratríkov nebola v ich počte, ale v ich obrovskej trúfalosti. Okrem toho Spiš v tom čase postihovali i viacročné neúrody a rôzne choroby zvierat a ľudí.

Jiskra musel bojovať aj proti lúpežným rytierom, akým bol Peter Aksamit a neskoršie i Bašo. Nakoniec sa uhorský kráľ Ladislav V (1452-1457) spojil s Jiskrom, Huňadyho pozbavil všetkej moci a Jiskrovi potvrdil všetky jeho práva. Aby konečne nastal na Spiši pokoj, panovník pomohol Jiskrovi v bojoch proti bratríkom, ktorí ešte aj v roku 1465 boli osídlení v blízkom Spišskom Štiavniku.

Keď sa spätne pozrieme na Provinciu 11 spišských miest so sídlom v Spišskom Štvrtku, musíme ešte dodať, že panovník Žigmund sa usiloval Provincii pomáhať oslobodením od platenia daní a rôznych povinností, ale tieto mestá v 15. stor. si v zložitej situácii nedokázali udržať svoje postavenie. Mnohé z nich sa stali vlastníctvom vtedajších feudálov a súčasťou spišského hradného panstva a mali už len prevažne poľnohospodársky charakter. Remeslá a obchod sa v nich nerozvíjali, čo spôsobilo, že sa nedokázali ubrániť rastúcemu tlaku feudálov a nezabránili ani postupnému zanikaniu ich doterajších výsad a privilégií.

Dnes iba množstvo kultúrnych a historických pamiatok svedčí o ich slávnejšej minulosti. Už od 12. stor. sa Spišský hrad postupne stával administratívnym centrom Spiša. Na jeho čele sa vystriedalo viacero majiteľov a šľachticov. V 15. stor. sa jeho majiteľom stal Štefan Zápoľský. Tento šľachtic dostal do daru od panovníka Mateja Korvína (1458-1490) v roku 1465 aj Spišský Štvrtok a neskoršie i ďalšie dediny a mestečká Spiša. Úroveň mnohých z nich vtedy tak rapídne poklesla, že dosiahla úrovne poddanských dedín. Ich obyvatelia boli povinní chodiť na panské ako sedliaci a želiari ostatných poddanských dedín.

Už v období husitských vojen sa Spiš začal deliť na strediská obchodu (Levoča, Kežmarok) a banské mestá, medzi ktoré začala patri i Spišská Nová Ves. V roku 1532 sa Spišský Štvrtok stal majetkom Thurzovcov a tým aj definitívne poddanskou obcou Spišského hradu. Nepokoje, vojna medzi pánmi hradov a miest a neustále drancovanie rôznymi vojskami a bandami spôsobovali ľudu Spiša veľké škody. Všade vládla neistota. Polia boli veľmi málo obrábané. Nečudo, že vznikol hlad a v jeho dôsledku sa šírili rôzne choroby a epidémie a ľudia vo veľkých počtoch zomierali. Zvláštnosťou týchto rokov bola i mimoriadna udalosť, keď v roku 1545 stredný Spiš napadli sťahovavé kobylky a tie zničili všetku úrodu. V roku 1570 blúdiace turecké vojská plienili a rabovali aj na Spiši. Neušetrili ani Spišský Štvrtok. V neskorších rokoch zas rabovali Bočkayovi hajdúsi a inokedy Rákocziho vojaci. V obci ubúdalo domov i obyvateľov. Písomnosti v starých urbároch ukázali, že v roku 1565 v Spišskom Štvrtku bolo 61 domov a v roku 1605 dokonca len 30 domov. Po Thurzovcoch panovník Ferdinand III. (1637- 1657) v roku 1650 daroval Spišský Štvrtok Imrichovi Csákymu a Csákyovci sa stali jeho pánmi až do zrušenia poddanstva v roku 1848.

Obdobie po roku 1600 je poznačené masovým sťahovaním Slovákov z osád do dedín a miest a vytláčaním Nemcov z nich. Tak sa i Spišský Štvrtok pravdepodobne v roku 1627 úplne zbavil Nemcov a nemeckého názvu obce a začal používať názov Čtvrtek, či Štvrtek. V súpise domov, ktorý bol v Spišskej stolici urobený v roku 1598, mala obec 50 domov. V knihe Dejiny Levoče sa uvádza, že toto číslo je veľmi nepresné, lebo v roku 1635 uskutočnený iný súpis domov a pôšt už uvádza 32 sedliackych a 37 želiarskych domov v obci.

Za zmienku ešte stojí, že v roku 1709 v obci veľmi dlho táborili cisárske vojská, ktoré bojovali proti Rákoczymu a jeho povstaleckej armáde a dedinu neustále vykrádali. Už sme spomínali, že Spišský Štvrtok bol trhovým mestečkom. Získané právo konať trhy a neskoršie i jarmoky mohol dokázať autentickým transuptom spišskej kapituly zo dňa 27.4.1638, ktorý je doslovným a hodnoverným odpisom listiny Ferdinanda II. (1619 až 1637). Podľa neho sa v obci mohli konať dva jarmoky ročne. Prvý v stredu v týždni po Turícach a druhý v stredu po sviatku svätých Šimona a Júdu. Tieto jarmoky trvali len jeden deň.

Súčasne s dobytčími jarmokmi sa konali i kramárske trhy. Spomínané jarmoky a existujúce týždenne konané trhy boli často prerušované vojnami a nepokojmi, vzburami a epidémiami. Podľa písomných dokladov z roku 1854 v Spišskej župe takéto privilégium mali vtedy len Levoča, Kežmarok, Podolínec, Spišská Nová Ves, Spišské Vlachy, Spišská Sobota, Spišské Matejovce, Poprad, Veľká, Spišské Podhradie, Stará Ľubovňa, Spišská Stará Ves, Spišská Belá, Spišský Štvrtok a Hniezdne. Okrem uvedených miest mohli trhy a jarmoky konať aj vtedajšie banské mestá a to Švedlár, Štós, Smolník a Krompachy. Osobitné povolenie mali Žakovce a Hrabušice. O konaní trhov a jarmokov v Spišskom Štvrtku po roku 1854 už nieto žiadnej písomnej zmienky.

V roku 1710 vypukol strašný mor, ktorému podľahla viac než polovica obyvateľov Spiša. Nevie sa, koľkí zomreli v Spišskom Štvrtku, ale dokázané je, že v roku 1787 v obci žilo len 493 obyvateľov. V 15. stor. obnovené Spoločenstvo 24 spišských miest v priebehu uplynulých troch storočí sa menilo, počet miest sa v ňom zmenšoval, strácalo na svojej funkčnosti, až postupne zaniklo.

Mnohé spišské mestá v 18. stor. opäť zatúžili po vytvorení novej správnej jednotky na Spiši. K tomu došlo v roku 1778, kedy bola vytvorená Provincia 16 spišských miest a jej organizačným centrom a sídlom provinčných úradov sa stala Spišská Nová Ves. Spišský Štvrtok bol vtedy už poddanskou obcou a do novovytvorenej Provincie nepatril. Podľa Dejín Levoče v roku 1831 prenikla na Spiš cholera. S jej prudkým šírením šírili sa fámy, že páni dávajú do studní sypať prášky nie aby zabránili šíriacej sa epidémii, ale aby vykántrili svojich poddaných. Vtedajší feudálny útlak a obrovská bieda poddaných živené fámami o cholere a o veľkom počte na ňu všade umierajúcich ľudí viedli v mnohých dedinách, nevynímajúc z toho ani Spišský Štvrtok, k sedliackym vzburám, ktoré mali niekde aj krvavú podobu a niektoré z nich i svoju dohru pred súdmi. I druhá polovica 19. stor. nebola v obci celkom pokojná. Stali sa vtedy udalosti, ktoré hodno spomenúť. 1. marca 1869 vznikol v obci veľký požiar, kedy zhoreli strechy kostola, kostolnej veže, kláštora minoritov a veľmi poškodená bola i strecha Zápoľského kaplnky. Pritom úplne vyhorela škola. Tento požiar akosi zblížil obyvateľov obce i okolia. Obyvatelia obce pod vedením vtedajšieho notára, učiteľa a kňazov dokázali následky požiaru uspokojivo a s pochopením odstraňoval, i keď to trvalo veľa rokov.

V súpise obyvateľstva z roku 1869 sa uvádzajú domy č. 1-14 na Rinku, domy č. 15-55, 78-90 a domy č. 97 a 98 na Hlavnej ulici a domy č. 56-77 a 91-96 Na huštaku. Tiež dva domy Cigánov bez čísel s menami Ščuka a v ňom 6 ľudí a Kroščen s 11 ľuďmi. Teda celkom 100 domov a 798 občanov včetne Cigánov. Koncom šesťdesiatych rokov minulého storočia sa Spiš, najmä Spišská Nová Ves, značne pozdvihol. Bezprostrednou príčinou toho bola stavba železnice Košice - Bohumín, ktorá do prevádzky bola uvedená v roku 1872. Pôvodná trasa tejto železnice mala smer Krompachy - Spišské Vlachy, Spišské Podhradie, Levoča, Spišský Štvrtok, Poprad. Tvrďa neústupčivosti levočských gazdov, ktorí na tento účel nechceli predať svoje pozemky, viedla projektantov ku zmene trasy na Spišskú Novú Ves. Tým Levoča pre ďalší svoj rozvoj veľa stratila a s ňou i Spišský Štvrtok. Zmenou trasy železnice cez Spišskú Novú Ves definitívne zhasla pre obec i posledná iskrička jej ďalšieho rozvoja a vývoj ustrnul.

Kniha Juraja Žudela "Stolice na Slovensku" uvádza aj takú zaujímavosť, že v tridsiatych rokoch 19. stor. sa železo dobývalo v Kluknave, Nálepkove, Krompachoch, Slovinkách, Spišskej Novej Vsi a v Spišskom Štvrtku. Tento údaj doteraz nikým nebol preverený a možno o ňom iba pochybovať.

Treba ešte spomenúť, že v sedemdesiatych rokoch 19. stor. z príkazu uhorskej vlády sa prevádzala komasácia, čiže sceľovanie poľnohospodárskej pôdy. Aj tvrdé pomaďarčovanie spoločenského a kultúrneho života v obci a vysťahovalectvo v devätdesiatych rokoch sú nevšednými kapitolami dejín obce a sú opísané na inom mieste. A potom prišla 1. svetová vojna. Otcovia a synovia postupne odchádzali do vojny, kone a povozy sa museli dávať pre potreby armády, polia bez poťahov obrábali ženy a deti a do skoro všetkých domov sa vkradla bieda a hlad. O priebehu tejto vojny nevieme nič, ani len to, koľko mužov v nej bojovalo a koľko padlo. Obec obetiam vojny nepostavila ani pamätník, ani pamätnú tabuľu.

Mobilná aplikácia

mobilná aplikácia

google-play-downloadapp-store-download

Kalendár akcií

Po Ut St Št Pia So Ne
26 27 28 29 30 31 1
2 3 4 5 6 7 8
9 10 11 12 13 14 15
16 17 18 19 20 21 22
23 24 25 26 27 28 29
30 1 2 3 4 5 6

Odvoz odpadov

November2020
Po Ut St Št Pia So Ne
26 27 28 29 30 31 1
2 3
4 5 6 7 8
9 10 11 12 13 14 15
16 17
18 19 20 21 22
23 24
25 26 27 28 29
30 1
2 3
4 5 6

Informácie e-mailom

Novinky e-mailom