Obec Spišský Štvrtok

Druhá svetová vojna

Koncom tridsiatych rokov bola dedina rozdelená na viacero skupín. Podľa príbuznosti, majetnosti i podľa politického zmýšľania. A tak udalosti, ktoré sa udiali po rozbití Československej republiky a neskoršie po vzniku samostatného Slovenského štátu nachádzali v týchto skupinách ľudí rôzny odraz.

U väčšiny občanov stúplo národné sebavedomie, ale to akosi nepozdvihlo politickú aktivitu. Utiahnutosť, opatrníctvo a neprejavenie sa občanov, to všetko spôsobovala nemecká vojenská rozpínavosť v Európe, napadnutie bývalého Sovietskeho zväzu, prítomnosť Nemcov na Slovensku a strach z prípadnej vojny.

V roku 1942 boli z obce postupne odvezení členovia rodiny Žida Jakuba Kleina do koncentračných táborov. Nikto sa z nich už nevrátil a jeho dom ostal natrvalo prázdny. Od uvedeného roka viac mládencov z obce muselo narukovať na východný front. O mnohých sa dlho nič nevedelo. Okolo obce prechádzali smerom na Levoču a na Východ kolóny nemeckých áut s vojenskou technikou. To neveštilo nič dobré. Koncom augusta 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie. I obec ho pocítila. Križovatku pre seba chceli mať tak Nemci ako aj partizáni. A tak sa medzi nimi strieľalo a zomierali ľudia. Nevyučovalo sa, lebo Nemci si v škole zriadili ubytovne. Najrušnejším bol vtedy mesiac november 1944.

Čím viac sa front blížil, tým medzi Nemcami bolo viac nervozity. Ľudia sa na príkaz nemeckých úradov museli zúčastňovať na kopaní zákopov okolo cesty na Levoču a najviac medzi Levočou a Spišským Hrhovom. Zákopy a rôzne zátarasy mali zastaviť postupujúcu Sovietsku armádu. Všetci mládenci nad 16 rokov sa museli dostaviť do kasární v Levoči. Po krátkom výcviku mali posilniť front. Ostatných mužov mali Nemci v pláne poslať na nútené práce do Nemecka. Vtedy došlo k bombardovaniu letiska v Spišskej Novej Vsi.

Chaos, ktorý nastal, využili mládenci v levočských kasárňach, rozutekali sa a ukryli. Túto noc v nich neprežil Ján Sopko, študent 8. triedy gymnázia. Nemci začali zúriť. Pri prácach na ceste pochytali 11 mládencov z obce, naložili na nákladné autá a odviezli do Nemecka. Niekoľkým sa počas prepravy podarilo zutekať a ostatní museli pracovať v nemeckých fabrikách, ktoré boli bombardované. Pri jednom nálete bol smrteľne ranený Štefan Oravec, ktorý je pochovaný v Nemecku na neznámom mieste.

Vyvrcholením udalostí sa stal 19. november. V ten deň bol pohreb Jánovi Sopkovi. Pohrebný sprievod si musel vypočuť správu bubeníka, že všetci muži s jedlom na tri dni sa ihneď majú hlásiť u vtedajšieho richtára Jozefa Petroviča. Pohreb sa rozišiel. Zavládol strach, panika a bezradnosť. K richtárovi sa nikto nedostavil. Chlapi rýchle porobili najnutnejšie opatrenia, ukrývali sa a tajne opúšťali domovy. Ich prechodným domovom sa stali lesy a osady, kde nebolo Nemcov. Nedošlo ani k úradmi nariadenej evakuácii obce do západnej časti Slovenska. Nemeckí vojaci z dvorov, pivníc a sýpok brali všetko, čo sa im zažiadalo. Preto ľudia zakopávali a ukrývali, čo sa dalo zjesť. A v takýchto pomeroch, plných strachu, prešli i Vianoce v roku 1944. S približovaním sa frontu obavy a napätie v ľuďoch v obci stúpalo. Za veľmi silného sneženia včasne ráno v sobotu 27. januára 1945 do obce prišli najprv sovietski a po nich i československí osloboditelia. Z úkrytov sa začali domov vracať muži.

Neopatrné narábanie s muníciou pripravilo v tých dňoch v dedine o život troch chlapcov a jedného vojaka. V priebehu niekoľkých dní bol zvolený revolučný národný výbor. Niekoľkých občanov odvliekla tajná vojenská sovietska polícia NKVD, ale všetkých prepustila. V nasledujúcich dňoch gazdovia museli frontu pri Liptovskom Mikuláši vypomáhať konskými povozmi. Mladší muži museli narukovať, kým iní sa vracali z frontov a zo zajatia domov.

Život sa postupne vracal do pôvodných koľají. Potešujúcim javom bolo, že cez tieto rušné mesiace sa v obci nenašiel žiaden udavač. V mysliach občanov Spišského Štvrtku navždy zostanú zapísaní tí, ktorí sa najviac o slobodný život v novej Československej republike zaslúžili. Boli to odbojári: Stefan Sečka, Jozef Javorský (od Viderničana), Jozef Kalna, Štefan Findura, Michal Slamený, Ján Kopaničák, Jozef Kukura, Štefan Bajtoš a Jozef Lesňák.