Navigácia

Odoslať stránku e-mailom

Obsah

Život v obci

Stavanie a bývanie

Po tatárskych vpádoch na Spiši niektoré osady zanikali, iné sa rozrástli. Spišský Štvrtok sa rozrástol na úkor zanikajúcich okolitých osád a pribúdalo i kolonistov. Obec nadviazala na tradíciu už dávnejšie existujúcich trhov a v obci sa postupne začalo vytvárať i centrum duchovného života. To prinútilo predstavených obce stavať ďalšie domy poniže osady na voľnej pôde podľa vopred vypracovaného plánu.

V 13. a 14. stor. zmeny v spoločenskom živote vyvolávali zmeny i vo výstavbe miest. Námestia vznikajúcich miest dostávali vretenovitý tvar, aký si podnes zachovali Poprad a Spišská Nová Ves, alebo vidlicovitý, či podoby tvaru trojuholníka, ktorý vidieť v Kežmarku, Spišskom Podhradí, Gelnici, ale i v Spišskom Štvrtku. Jedine Levoča má pravidelné obdĺžnikové námestie.

Spišský Štvrtok spĺňal podmienky mesta. V hornej časti mal námestie, dnešný Rínok s trhoviskom a v dolnej, na Kolfašisku, sa zas konali jarmoky. Okolo námestia boli sústredené domy mešťanov, kupcov a úrady. Na západnej strane námestia v neskorších storočiach pribudol kláštor minoritov a Panský dvor. Z námestia viedli priame cesty do Levoče, Popradu, Spišskej Novej Vsi, Hrabušíc, Iliašoviec, Letanoviec a Mečedeľoviec. Frekventovaný bol i chodník do Vydrníka s pokračovaním do Spišského Štiavnika.

Najprudší rozvoj Spišského Štvrtka začal v 14. stor., v dobe, keď, sa prudko rozvíjala Levoča. Počet domov i občanov natoľko vzrástol, že mestečko sa silou mocou chcelo stať strediskom spišských Sasov. Nakoniec dosiahlo toho, že v roku 1412 sa stalo sídlom „Malej spišskej župy“. Vtedy sa rozrástlo čo do honosnosti stavieb, počtu obchodníkov a kupcov, počtu úradov i množstva ubytovaných vojakov, najmä v časoch bojov Jiskru proti husitom a bratríkom. Mestečko ako stredisko duchovnosti a kultúry ešte viac zosilnelo. Ak by Spišský Štvrtok v tom čase nebol významným centrom, nebol by ho v roku 1464 odkúpil Štefan Zápoľský a nedal by v ňom postaviť gotickú kaplnku ako svoju rodinnú hrobku. Významným ostal i v ďalších desaťročiach, preto v ňom Csákyovci postavili kláštor.

Zánikom strediska „Malej spišskej župy“, kúpou mestečka Štefanom Zápoľským a po ňom Thurzovcami, stále väčšou závislosťou na vláde Spišského hradu, ničené požiarmi, drancovaním husitov, bratríkov i Turkov, nastal veľký úpadok a Spišský Štvrtok ako mestečko zaniklo. Do obce sa nasťahovalo poddanstvo a veľa razy i chudoba. To spôsobilo, že meštanské domy sa predávali a následne prebudovávali na domy roľnícke. A keď' v 19. stor. zanikli i trhy a jarmoky v obci, začali sa na nevyužitom námestí stavať pre gazdov sypance. Boli to drevené, nízko poschodové stavby, z oboch strán vymazané hlinou a nabielené vápnom. Posledné z nich boli zbúrané iba pred 40 rokmi.

Aké to boli roľnícke domy, z ktorých v podstate niektoré sa zachovali dodnes ?

Prvý typ mal pozemok o šírke stodoly. Vpredu bol dom s dverami do veľkej predsiene (šporhetu), z neho sa vstupovalo do priestrannej prednej i zadnej izby. Podľa dĺžky pozemku bol k zadnej izbe pristavaný murovaný sypanec, alebo ponechaná niekoľko metrová voľná plocha. Samostatne vybudované boli dreváreň, maštale pre kone a statok a chlieviky pre ošípané. Kus voľnej záhrady končil stodolou, pri ktorej bol prístavok, tzv. plevjanka, kde sa pripravovalo krmivo pre statok. Hnojisko bolo umiestnené tak, aby sa dalo okolo neho prejsť vozom. Niektoré domy mali sypance pred domom, alebo za prechádzajúcou ulicou. Pri druhom type, najmä u bohatších roľníkov, bola základná parcela o tretinu širšia. Stavby boli obyčajne po dvoch stranách a stredom bol prechod celým dvorom až ku stodole. V prednej časti vstupu do dvora bola vysoká drevená brána s dvojkrídlovými vrátami a dvierka ku chodníku (pahrutke). Dom bol obyčajne celý podpivničený, čo záležalo od terénu. Vstup do pivnice bol zozadu domu alebo zboku, pričom schody pod časťou chodníka, tzv. harľiskom, boli prikryté doskami.

V každej veľkej predsieni s oknom do dvora bol murovaný sporák s priestorom na ohrievanie kotla a pec na pečenie chleba (pekarňik). Cez letné mesiace táto miestnosť slúžila ako kuchyňa a v zimných a jarných mesiacoch na pomocné práce i liahnutie hydiny. Izby boli spálňami i obývacími miestnosťami súčasne a často i kuchyňou. U menej početných rodín predná izba bola tzv. panská a iba občas používaná a vykurovaná. Na drevené dlážky sa prestierali po domácky tkané koberce. V izbe oproti dverám boli lavice v tvare L so stolom. Rovnobežne so stenou boli vysoko nastlaté postele a pod nimi vysúvateľné postieľky. Stropy boli drevené a na mnohých trámoch (tragaroch) boli vyryté odkazy staviteľov domu a rok výstavby. K vybaveniu izby patril prádelník, čiže komot. Väčšina vrchného oblečenia bola ukladaná v kasniach s vekom a zásuvkami v sypancoch.

V posledných desaťročiach dochádzalo k vedomému porušeniu tradície výstavby rodinných domov a celého dvora, lebo prestali sa chovať hospodárske zvieratá. Doterajšie typy domov sa prestavovali a modernizovali. Pribúdali v nich kúpelne a sociálne zariadenia, maštale sa prestavovali na garáže a stodoly sa likvidovali. Z nich sa získal stavebný materiál a pozemok pre nový rodinný dom syna, či vnuka.

Sypance boli poschodové stavby, bez okien, len s vetracími okienkami. V dolnej časti bol odkladací priestor pre šatstvo, potraviny a iné uzamykateľné veci a na poschodí sa uskladňovalo obilie, múka, údené mäso, slanina, liečivé rastliny a pod. Kôlne slúžili na uskladnenie drahších a menej používaných poľnohospodárskych strojov, častí vozov, kočov, saní a toho, čo bolo potrebné chrániť' pred nepriazňou počasia.

Za gazdu nebol považovaný ten, kto pri svojej stodole nemal gapeľ. Bolo to zariadenie, kde jeden, či dva kone čakali po kruhovej cestičke drevené rameno upevnené na veľkom kovovom tanieri, zvnútra ktorého sa pomocou ozubenia otáčavý pohyb prevodmi prevádzal na vyššie obrátky a tie sa prenášali ojnicou na koleso s remenicou. Odtiaľ pomocou remeňa bolo možné rýchly otáčavý pohyb prenášať na rôzne stroje v stodole, najmä mláťačku obilia, rezačku, pílu, mlynček na čistenie obilia a pod. Okolie stodoly sa využívalo na dočasné uskladnenie slamy, ale aj na jej stohovanie do najbližšej úrody.

Od štyridsiatych rokov sa domy stavali už na širšom pozemku v tvare písmena L, neskoršie tvaru štvorca, s viacerými izbami a príslušenstvom, bez využitia podkrovia. V šesťdesiatych rokoch prestali sa stavať maštale a stodoly a zriaďovať' hnojiská. V dvore ostávali ešte drevárne. Začali sa stavať garáže, pred domom záhradky a za ním záhrady.

V starších domoch sa podkrovie využívalo na odkladanie málo používaných vecí, v novších na podkrovné izby. Podkrovie maštalí zas slúžilo na uskladnenie vysušených krmovín.

Aj v stodole vládol prísny poriadok. V čase zberu úrody stodola slúžila na uskladnenie obilia a po jeho vymlátení na uskladnenie kŕmnej slamy. Nad humnom sa uskladňovalo seno a sušená ďatelina. V humne boli uložené rôzne poľnohospodárske stroje.

V minulosti domy a ostatné staviská sa pokrývali slamou, neskoršie šindľami. Po viacerých požiaroch začali ich pokrývať škridlicami a stodoly eternitom. Plech sa začal používať až v posledných desaťročiach. Strechy domov boli štítové s okienkami a sedlové.

Domácnosti boli vykurované drevom v tehlových, neskoršie v kachľových peciach. Suché drevo v urbárskom i štátnom lese sa muselo nachystať, doviesť, porezať', porúbať' a uložiť v drevárni, či na podstení. Veľká zamestnanosť občanov od päťdesiatych rokov spôsobila, že na práce s prípravou dreva na kúrenie už nebolo času, výhodnejšie bolo používanie uhlia. Ústredné kúrenie v domácnostiach sa začalo objavoval až v sedemdesiatych rokoch. Od roku 1995 sa na vykurovanie a varenie používa už zemný plyn.

 

V posledných dvoch desaťročiach postavilo sa veľa domov už podľa rôznych katalógov na úplne nových uliciach.

Vari za zmienku ešte stojí, že začiatkom tridsiatych rokov bolo vládou bývalého Československa nariadené, že každá obec musela mat akúsi nocľaháreň pre pocestných a žobrákov, lebo dovtedy podľa poradovníka richtára museli takých ľudí občania nasýtiť a prenocovať, čo mnohí neradi robili. Preto v strede obce, poniže Dufartu, bol na tento účel postavený dvojizbový zrubovaný domček občanmi nazývaný džadoveň, či džadovňa. V päťdesiatych rokoch žobrákov už nebolo a stavba sa stala výkričníkom obce, skládkou špiny, hmyzu a hlodavcov, preto bola pri výstavbe prvého kultúrneho domu zlikvidovaná.