Navigácia

Odoslať stránku e-mailom

Obsah

Zaujímavosti


 

Zvyky a tradície

Každá krajina, región i dedina mali svoje tradície, zvyky a obyčaje. Mnohé z nich postupne zanikli a mnohé sa zachovali v modernejšej podobe. Ich zánik spôsobili spoločenské a politické premeny v posledných desaťročiach, ktorým sa prispôsobili i občania v Spišskom Štvrtku.

Zvykov počas celého roka bolo veľa, preto nie je možné ich všetky opísať, ale aspoň spomenúť tie najkrajšie. Ak predsa by niekoho zaujímali zvyky a tradície podrobnejšie, odporúčam mu knihu Maroša Madačova "Rok v Slovenskom raji" z roku 1941, kde podrobne je opísaný celoročný život v Letanovciach a podobný bol i v Spišskom Štvrtku.

Najviac sa spomínajú DOŽINKOVÉ SLÁVNOSTI. Na ich príprave sa podieľala celá dedina. Začínali v augustovú sobotu odpoludnia, keď gvardián kláštora prijal od svojich zamestnancov dožinkový veniec. Mládenci z dediny chystali vozy a rôzne stroje, konské postroje, stavali tribúnu, kým dievčatá pripravovali na ne vence a rôzne ozdoby. V nedeľu odpoludnia sa aktéri dožinkových slávností s vyzdobenými kočmi, vozmi a strojmi sa zoraďovali pri cigánskej osade a občania dediny i okolia zas sa sústreďovali okolo ulíc, kade sprievod mal prechádzať. Pri vyzdobenej tribúne uprostred dediny nechýbala ani muzika. Sprievod bol zostavený podľa ročných období. Na jeho čele šli jazdci so zástavami, potom záprahy s koňmi a volmi, ktoré ťahali rôznu pol'nohospodársku techniku: "vlaky", brány, kultivátory, sejačku, valec, pluh, oborávače a vyorávače zemiakov a pod. Nechýbal ani gazda, ktorý ručne sial, kosci, dievčatá s hrabľami a srpmi, voz s mládencami, ktorí mlátili obilie, niekedy i časť košiara s ovcami, spracovanie ľanu, dožinkový veniec, voz naložený maštaľným hnojom a iné alegorické vozy. Sprievod prešiel od cigánskej osady celou dedinou na Vyšný koniec, cez križovatku, Rinek na Kolfašisko. Tam po krátkych prejavoch prijal richtár dožinkový veniec a pozval všetkých na veselicu. Boli však roky, ker sa dožinkové slávnosti pre nepriaznivé počasie neuskutočnili. Počas Slovenského štátu už slávnosti neboli také veľkolepé a po roku 1945 sa dožinky konali len dva razy.

Úplne iný charakter i priebeh mali dožinkové slávnosti v obci po založení JRD. Sprievody sa už nekonali a dožinkové vence držalo niekoľko vyobliekaných družstevníkov na traktorovej vlečke alebo na korbe nákladného auta, ktoré odovzdali predsedom MNV a JRD. Potom bola veselica. V neskorších rokoch sa konali už len okresné dožinkové slávnosti, na ktorých sa zúčastňovali vybraní funkcionári a družstevníci. V posledných rokoch sa pojem dožinky z dedinských zvykov úplne vytratil. Škoda.

Osobitným zážitkom mládeže, najmä školopovinných detí, boli MAJÁLESY. Tradične sa konali v Turičný pondelok. Sprievod detí s učiteľmi a muzikantmi prišiel na Kláštornú lúku za Veľkým lesíkom do vyzdobených priestorov s tribúnou, kde po krátkom predslove riaditeľa školy sa začala zábava detí. V popoludňajších hodinách prichádzali mamičky "so zajdami“, v ktorých poprinášali svojim deťom jedlo, pitie a sladkosti. Potom nasledoval kultúrny program detí a rôzne kolektívne hry a súťaže dospelých. Okolo 19-tej hodiny unavené, ale šťastné deti so svojimi rodičmi odchádzali domov. Zanedlho po nich odchádzali i ostatní účastníci majálesu, z ktorých mnohí ešte v zábave pokračovali v hostinci. V neskorších rokoch sa majálesy konali na kraji Veľkého lesíka v Rúrovom jarku, lebo Kláštornú lúku poorali a ešte neskoršie sa majálesy presunuli na futbalové ihrisko, lenže tieto zábavy už nikdy nenahradili atmosféru tradičných majálesov.

Tradičnou spoločnou akciou mládencov bolo STAVANIE MÁJOV na Turíce. Vyzdobený dlhý smrek bol postavený uprostred dediny a malé vyzdobené briezky mládenci postavili svojim dievčatám k dvierkam do domu. Všetko sa robilo potichu a tajne, ale dievčatá vystriehli a s istotou vedeli, kto im "maja" postavil, aby sa im vedeli odmeniť.

Osobitnú zimnú atmosféru v obci vytvárali "OSTATŇE FAŠENGI", čiže fašiangy. V posledných dňoch pred Popolcovou stredou sa občania zabávali pri muzike v hostinci od soboty odpoludnia do utorka polnoci s prestávkami, ktoré boli vyplnené tradičnými zábavami. Medzi ne patrili silácke preteky, platenie akéhosi vstupného mladých ženáčov, čiže "hlopskej", tance ponad fľašu i na sude, nosenie vreca v zuboch a pod. Boli roky, keď mládež so spevom a harmonikou chodila po dedine s ražňom. Ľudia im dávali do košíkov rôzne potraviny, z ktorých sa pripravili jedlá pre všetkých zabávajúcich sa. Tradičné boli v tých dňoch "pankušky' a "fanky". Ked' v utorok pred polnocou začali dievčatá "plakať", bol to znak, že fašiangy skončili. Sprievod mládeže prešiel dedinou, aby na jej konci, "Pri mlinku', spoločne pochovali basu.

Dlho sa uchovával zvyk šibania dievčat vyzdobenými prútikmi cez Vianoce na Deň mláďatiek, čiže "NA MLADZENKI" a oblievanie dievčat na Veľkonočný pondelok, čiže "KUPAČKA". Zvyk to bol pekný, ale niekedy "únava" mládencov predčasne ukončila tieto zvyky a mnohé dievčatá ostali urazené, že do ich domu sa nedostali.

Tradičné a pekné náboženské zvyky si vyslúžila slávnosť Božieho tela, čiže "oltáriky', posviacka ozimín, vinšovačky na Vianoce, koleda na Nový rok, zvonenie pred blížiacou sa búrkou a pod. Zaujímavé boli zvyky pri predaji a kúpe hospodárskych zvierat. Tieto zvyky popísal v roku 1942 vtedajší učiteľ Jozef Karchňák a dodnes sa nám zachovali v písomnej forme.

Prílivom mladých ľudí do obce, ktorí si tu založili svoje rodiny a zmenami spoločenských a hospodárskych pomerov v obci sa menili i zanikali rôzne zvyky a tradície. Boli to zvyky od Lucie po Tri krále, na Štedrý deň, pri krstinách, svadbách, na Ondreja, pri odchode člena rodiny do cudziny, pri vyprevádzaní gazdu na prvé jarné siatie, pri odvode, čiže "asentírke" brancov, pri nástupe mládencov na vojenskú službu a pod. Zanikli priadky, páranie peria, kúdeľné izby a iné možnosti spoločného stretávania sa mládeže, kde sa veľa spievalo a zabávalo.

Nad zanikaním najkrajších zvykov obce zamyslel sa v roku 1957 Dr. Olejník z Národopisného ústavu Slovenskej akadémie vied, ktorý dal podnet, aby niektoré z nich boli spracované, nacvičené a predvedené na rôznych folklórnych slávnostiach a v tradičných krojoch. Tu sa veľmi aktívnou ukázala Anna Bizubová, ktorá niektoré zvyky oživila a spevácko-tanečný súbor pod vedením Františka Gaja s nimi niekoľko rokov vystupoval. Keď sa súbor rozpadol, zvyky začali upadať do zabudnutia. Iskierku sem-tam vykresala niektorá učiteľka, ktorá do vystúpení žiackeho súboru vniesla časť piesní a zvykov dediny. Preveľká škoda, že okrem pani Bizubovej niet aktívneho človeka, ktorý by toto miestne bohatstvo nielen uchovával, ale ho aj obnovoval a obohacoval.

Mnohí súčasníci si kladú otázku, aké bolo tradičné OBLEČENIE občanov Spišského Štvrtka? Z rozprávania starých občanov a z dobových fotografií možno vydedukovať, že mládenci a mladí muži nosievali biele kartunové košele so širokými rukávmi a manžetami a s úzkymi pod krkom upnutými goliermi. Nohavice boli tmavé, jednofarebné a zúžené, aby sa mohli nosiť k topánkam i čižmám. Na košeľu sa obliekala vesta, čiže ľajblik, tiež tmavý a jednofarebný s hustým radom dierok a gombíkov až ku krku. Dievčatá nosievali viac nariasených a naškrobených bielych sukní, nazývané "bieľini" a vrchnú, ľahkú a vzorovanú sukňu, tzv. "kidľu" s vpredu bohato vyšívanou zásterou. Cez plecia mali uviazanú veľkú vzorovanú šatku "tibetku" na bielej blúzke s krátkymi naškrobenými a bohato vyšívanými rukávmi. Na hlavách pri rôznych slávnostiach nosili party. Vydaté ženy na hlavách mali stočené vlasy do uzla a na nich perličkami zdobený čepiec a šatku.