Navigácia

Odoslať stránku e-mailom

Obsah

Slovenské mykény - Myšia hôrka

Grécke Mykény boli už v staroveku mestom slávnym, bohatým a opradeným rôznymi povesťami. Malo osobitnú kultúru i stavebnú architektúru. Jeho vtedajší obyvatelia stavali budovy a hrady z veľkých a dobre opracovaných kvádrov. Hlavným vchodom do mesta bola tzv. Levia brána.

Veľmi dlho sa nevedelo, že i na Slovensku existovalo mestečko staré okolo 3500 rokov, ktoré malo veľa spoločného s gréckymi Mykénami. A ním bol Spišský Štvrtok, lepšie povedané Myšia Hôrka, kde jej obyvatelia postavili pevnosť na strategicky dôležitej ceste, tzv. Severnej ceste, ktorú strážili a kontrolovali. Historikmi je dnes táto lokalita pomenovaná Spišské Mykény.

Pravdepodobne už v tom čase územím Slovenska prechádzali dve významné cesty, ktoré od mladšej doby kamennej boli súčasne cestami obchodnými. Prvá, zvaná Jantárová, prechádzala od Stredomoria okolo Dunaja a rieky Moravy na sever. Druhá prechádzala od severovýchodného Baltu pozdĺž rieky Visly a rieky Popradu úzkou dolinou okolo Myšej Hôrky do údolia Hornádu a Potisia, potom na Balkán a k Stredozemnému moru. Táto východná trasa, nazývaná Severná cesta, mala vplyv na vznik a rozvoj pevnosti, neskôr osady a ešte neskoršie mestečka na Myšej Hôrke. Po tejto frekventovanej ceste sa prepravoval tovar pravdepodobne karavánnym spôsobom od jednej stanice po druhú. Ale iste boli aj takí obchodníci, ktorí prešli celú dlhú cestu a na nej museli mať možnosť striedať alebo prenajímať dopravné prostriedky, najmä kone. A k tomu im slúžili akési opevnené občerstvovanie stanice.

Celé stáročia sa o tejto historickej pevnosti na Myšej Hôrke nič nevedelo, len o nej kolovali rôzne mýty a legendy.

Prvá správa sa objavila až koncom minulého storočia. Napísal ju archeológ Alexander Münich, považovaný za otca spišských archeológov a vlastivedných nadšencov. V tom čase ešte existovali zbytky múrov vyše dvoch metrov vysoké, ale občania blízkych Machaloviec a Spišského Štvrtka ich vtedy i neskoršie rozoberali a otesané kamene odvážali na stavbu svojich požiarmi zničených domov. Myšej Hôrke hrozila úplná devastácia, ktorú nakoniec úrady po 1. svetovej vojne zakázali.

Na lokalitu Myšia Hôrka v šesťdesiatych rokoch upozornil i František Javorský, archeológ, rodák zo Spišského Štvrtka. Ale až po vyše 20 rokoch od upozornenia sa k slovu dostali pracovníci Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied v Nitre, ktorí tam viac razy začínali s výskumom, ale bez väčších úspechov. Vedúci tohto výskumu doc. PhDr. Jozef Vlaďar, DrSc., sa nevzdal a výskum nakoniec bol korunovaný prekrásnymi nálezmi a úspechmi. O nich uverejnil v tlači a odbornej literatúre veľa článkov a fotografií.

Odborníci tento výskum hodnotili ako európsky objav. To preto, lebo zmenil dovtedajšie predstavy o osídlení severnej časti Slovenska v období praveku, poukázal na existenciu a význam Severnej cesty a tým aj na nový pohľad osídľovania krajov severne od Vysokých Tatier. Objavené zvyšky opevnenia na Myšej Hôrke nemajú v európskom prostredí doteraz rovnocennú náhradu.

Usudzuje sa, že v strednej Európe pred 3500 rokmi bol pravek a prvotnopospolná spoločnosť, kým na juhu Európy, i v gréckych Mykénach, existovala už rozvinutá otrokárska spoločnosť. Mykénske, krétske a grécke kultúrne vplyvy sa vtedy šírili do iných civilizačných stredísk v Európe. Spôsob stavania palácov, kamenná architektúra a urbanistické riešenie so všetkými egejskými kultúrnymi prúdmi a najdokonalejšími výtvarnými prejavmi sa šírili na sever aj po Severnej ceste a dostali sa i na Myšiu Hôrku. Medzi gréckymi Mykénami a Myšou Hôrkou museli teda existovať kontakty, ktoré sa prejavili v napodobňovaní hmotnej i duchovnej kultúry. O tom svedčia nájdené bohaté nálezy a predmety strategického významu. Aj koncepcia opevnenia osady je výslednicou vplyvu tejto kultúry.

Vykopávky ukázali, že mestečko na Myšej Hôrke malo dokonalé vojenské opevnenie a domy usporiadané do ulíc podľa premysleného urbanistického plánu. Malo rozlohu asi 6600 m2 a bolo chránené neobvyklým systémom. Stačí zdôrazniť, že val chránený kamennými múrmi bol 6 m široký a pred ním bol ešte osobitný kamenný múr a 6 m široká priekopa. Do mestečka s kamennými hradbami tvaru písmena U sa vchádzalo bránou, ktorú tvorili dve okrúhle kamenné bašty. Tiež sa ukázalo, že mestečko bolo postavené na základoch staršej, ale menšej osady, ktorú pravdepodobne noví stavitelia zbúrali, aby na malom a ohraničenom priestore mohli vybudovať rozsiahlejšiu a honosnejšiu osadu, neskoršie mestečko. Múry boli postavené rovnakým spôsobom ako mykénske hradby, čiže nasucho poukladanými, precízne opracovanými a do seba zapadajúcimi kameňmi. Na takúto stavbu bolo potrebné veľké množstvo ľudí, ktorí kamenné bloky vytesávali a z väčších vzdialeností dovážali povozmi. O tom svedčia početné nálezy kostí koní, hlinené kolieska vozíkov a parohové bočnice zubadiel.

Archeológovia dospeli k názoru, že starovekú osadu vybudovali ľudia otomanskej kultúry, teda prisťahovalci zo Sedmohradska, ktorí dobre poznali vtedajšie mestá a ich ochranu. Lákala ich sem i bohatá surovinová základňa, ktorú im poskytovalo Slovenské Rudohorie. Výskyt veľkého množstva medi bol iste jednou z podmienok, ktorá dala možnosť vzniku naozaj bohatému mestečku už v dobe bronzovej. O tom svedčí značne nápadná podobnos~ nálezov na Myšej Hôrke s nálezmi tzv. otomanskej kultúry, ktorej strediskom bolo Sedmohradsko v dnešnom Rumunsku. Spomínaní pristahovalci priniesli na Spiš svoju kultúru, ktorú tu ešte zveľadili. Tak na Myšej Hôrke vznikla v praveku jedna z najvyspelejších civilizácií strednej Európy. Tento fakt je dostatočným dôkazom toho, že naše územie už vtedy bolo nezanedbateľnou častou Európy.

Mestečko na Myšej Hôrke bolo postavené na vyvýšenom mieste, kde na jednej strane prudký a zalesnený svah klesal do údolia Machalovského potoka a na troch stranách bolo opevnenie. Oproti prudkému svahu sa dodnes vypína kužeľovitý kopec zvaný Hradisko, ktorý sa má stať predmetom archeologického výskumu. Ulice s domami nadväzovali na vstupnú bránu s dvoma vežami a opevnenie. Touto otomanskou urbanistikou sa mestečko podobá odkrytému podobnému sídlisku v Barci pri Košiciach. Na Myšej Hôrke boli postavené dva druhy objektov. Jedny patrili privilegovanej vrstve mocných a druhé, mimo námestia, remeselníkom, obchodníkom a vojakom. Uprostred kameňmi vydláždeného námestia bola postavená akropola, v ktorej sídlili privilegovaní obyvatelia. Ich domy okolo námestia sa zjavne odlišovali od ostatných domov po stránke stavebnej kamennou podmurovkou a štruktúrou predmetov, ktoré sa v nich našli. Najmocnejšia skupina ľudí rozhodovala o organizácii života mestečka, o obchode, o strážení Severnej cesty a iste i o hospodárskom živote celého kraja. V ich domoch sa našli početné zlaté a bronzové šperky a ozdoby, ktoré boli uschované v nádobkách na policiach, ale aj v akýchsi skrinkách - trezoroch pod podlahou. Nádheru mnohých predmetov zvýrazňovali výrobky z kostí a jantáru s mykénskou ornamentikou. Našli sa tu i fajansové perly známe iba v Egypte, ako aj dve pithie, čiže žiarové pohrebiská v nádobách. V domoch remeselníkov a obchodníkov sa našli kamenné výrobky, keramika, kostené a bronzové predmety, formy na odlievanie bronzových dýk a šperkov, závažia tkáčskych stavov a rôzne ozdobné prívesky.

Zaujímavosťou je, že v mestečku sa nenašli nijaké zvyšky poľnohospodárskeho náradia, čo pravdepodobne dokazuje, že obyvatelia mestečka si poľnohospodárske produkty obstarávali od obyvateľov zo širokého okolia pravdepodobne výmenou. Zlaté ozdoby sa vyrábali asi v meste. Je to pravdepodobne prvý dôkaz o miestnej výrobe a produkcii v karpatskom prostredí. Pre dnešok to má význam, lebo dokazuje, že zlato sa asi ryžovalo v neďalekom Slovenskom Rudohorí, ktorého prírodné bohatstvo sa už v praveku využívalo aj na vývoz.

Keďže v mestečku bola rozmanitá remeselná výroba, musela existovať aj vyspelá organizácia vtedajšej spoločnosti a súlad medzi opevnenou časťou a ostatnými obydliami, ako aj medzi mestečkom a osadami v jeho okolí.

Najcennejšie nálezy z Myšej Hôrky, ktoré sa v Európe považujú za významné a známe aj v odborných kruhoch sú: prekrásny zlatý náramok zdobený mykénskou ornamentikou, bronzová ozdoba s centrálne umiestneným symbolom slnka s dvoma štylizovanými obrátenými levími hlavami, bronzové ihlice, prstene, náušnice, prívesky srdcovitého tvaru, mesiačikové ozdoby, ľudská plastika a neobyčajne rozmanitá keramika. Našli sa aj amfory zdobené špirálami a vypuklinami, džbány, hrnce, poháriky, misy, cedidlá a závažia. Zvláštnosťou sú prenosné hlinené piecky - pyrauny, ktoré pravdepodobne slúžili na prípravu jedál. Unikátny je pyraunos na kultové účely. Oveľa menšie pyrauny sa našli v Gánovciach, Veľkej Lomnici a na Dreveníku pri Spišskom hrade. Dôležitá je aj výzdoba týchto piecok, najmä stvárnenie ich prednej časti.

Najatraktívnejším objektom bolo obetisko, kde sa našli aj pozostatky ľudských obetí, nahádzané do jamy spolu s rôznymi milodarmi. Niektoré kostry neboli kompletné, chýbali im časti rúk a nôh. Zistilo sa aj rituálne zmrzačenie, priam beštiálne znetvorenie tiel, najmä hláv obetí. V troch prípadoch sa našli aj otvory v zadných častiach lebiek.

Tento objav je viac ako prekvapujúci preto, že na Myšej Hôrke žili ľudia s pomerne vysokým civilizačným štandardom. Kultové miesta a zvyky boli vždy neodmysliteľnou súčasťou významných sídlisk a vtedajšie kultové obrady z dnešného hľadiska môžeme ťažko pochopiť. Tým menej vieme pochopiť ich rituálny kanibalizmus, čiže ľudožrútstvo.

S kultovými predstavami vtedajších obyvateľov možno spájať aj hlinené sošky žien - idoly. K dávnejšie známej Venuši z Gánoviec sa pripojili aj ďalšie nálezy z Myšej Hôrky. Kým neolitické Venuše predstavovali bohyne plodnosti, sošky žien otomanskej kultúry sú ploché. Známy je tam nájdený fragment hornej časti ženy s odlišnou výzdobou, najmä hlavy. Ide o pôsobivú výzdobu vpichmi. Idoly súvisia s uctievaním plodnosti v roľníctve a pastierstve. Nálezy svedčia o sociálnych rozdieloch v štruktúre patriarchálnej spoločnosti a o sociálnej diferenciácii obyvateľstva.

Archeológmi nájdený kultový objekt bol skúmaný v laboratóriách v Groningene v Holandsku rádiokarbonovou analýzou, aby sa dokázala jeho pravosť.

Pri obetisku boli nájdené i tri kusy gánovského travertínu vytesané do podoby srdca. Podobné predmety na obetovanie a obetisko sa našli jedine v Gánovciach.

A ešte jeden fakt. Podľa gréckeho bájoslovia vrch Olymp vyčnieval nad ostatným okolím ako sídlo bohov. Aj mestečko na Myšej Hôrke bolo situované tak, aby z neho bolo vidieť končiare Vysokých Tatier. Teda tatranské veľhory boli späté s kultom vtedy žijúcich ľudí.

Pri sedem rokov trvajúcom archeologickom výskume sa našlo veľké množstvo predmetov. Niektoré z nich sa nachádzajú v stálej expozícii na Bratislavskom hrade a niektoré boli vystavené v malej vitrínke historickej expozície v Národnom múzeu v Prahe. Predmety menšieho významu sú uložené aj v iných múzeách a expozitároch.

Na záver sa natíska otázka: Kedy a ako zaniklo toto mestečko? Na tieto dve otázky sa ani vedcom doteraz nepodarilo dať jednoznačnú odpoveď: Najpravdepodobnejšia odpoveď je, že asi 1500 rokov pred našim letopočtom došlo k náhlej katastrofe, pravdepodobne veľkému požiaru. Obyvatelia zutekali alebo boli odvlečení. Nič si so sebou nevzali, o čom svedčia neporušené nálezy na pôvodnom mieste. Po tejto udalosti mestečko už nikdy nebolo osídlené. Nenašli sa ani stopy po boji, ba ani pohrebisko, kde prípadne boli pochovaní obyvatelia mestečka. A ak aj niektorí katastrofu prežili, prečo sa nepokúsili zachrániť aspoň časť bohatstva, ktoré tam ostalo pod troskami ich zničených domov?

Najkrajšie a najcennejšie nálezy na Myšej Hôrke sú popísané a uverejnené vo farebnej publikácii Jozefa Vlaďara "Umenie dávneho Spiša", kde je aj 28 obrázkov pod číslami 12-24, 28, 30-38, 41-44 a 52.

Podrobnosti o objavoch na Myšej Hôrke v Spišskom Štvrtku sú dnes už dobre známe doma i v zahraničí. O niektorých nálezoch sa ešte bude dlho diskutovať.

A čo s Myšou Hôrkou dnes? Podľa prof. Vlaďara sa uvažuje o rekonštrukcii a konzervácii zvyškov hradieb, či o vytvorení niektorých situácií priamo v teréne, akéhosi múzea v prírode a o náležitej propagácii tejto lokality. Až potom by mohla byť táto nevšedná kultúrno-historická pamiatka sprístupnená aj širokej verejnosti a plniť svoje kultúrno-výchovné poslanie.